NS RČS 1929-1935, PS, 243. schůze, část 1/17 (3. 2. 1933)

Předseda: dr Staněk.

Místopředsedové: Stivín, Roudnický, Špatný, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: Chalupník, Pik.

171 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: předseda vlády Malypetr; ministři Bradáč, Černý, dr Dérer, dr Hodža, dr Meissner, dr Spina, dr Šrámek, dr Trapl.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Mikyška, dr Záděra.

Předseda (zvoní): Zahajuji 243. schůzi poslanecké sněmovny.

Dovolené dal jsem: na dnešní schůzi posl. Gläselovi; na dnešní a zítřejší schůzi posl. Halkemu - pro neodkladné zaměstnání.

Došlo oznámení o změně ve výboru.

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

Do výboru rozpočtového vyslal klub poslanců komunistické strany Československa posl. Kopeckého za posl. Zápotockého.

Předseda: Došly dotazy.

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

Dotazy posl. Sladkého:

ministrům vnitra a financí o zkrácení a prominutí čekatelské doby mimopražským zřízencům policejní stráže bezpečnosti (č. D 1035-III),

ministru železnic o úpravě paušálů zaměstnanců slezských zemských drah (č. D 1036-III),

ministru školství a nár. osvěty o urychleném zahájení novostavby pro chlapeckou obecnou a měšťanskou školu v Hlučíně (č. D 1037-III),

ministru veř. prací o vybudování podhorské silnice z Jablunkova do Frýdku s pěti dalšími pobočnými silnicemi (č. D 1038-III),

ministru financí o jmenování českých úředníků slezské finanční správy do vyšších platových stupnic (č. D 1039-III),

ministrům spravedlnosti a soc. péče o zaměstnávání káranců v zemských kamenolomech v Olšovci u Hranic nad Bečvou (č. D 1042-III).

Předseda: Došla odpověď na dotaz. Žádám o přečtení.

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

Odpověď ministra pošt a telegrafů na dotaz posl. Simma o poštovních poměrech v okrese novobystřickém (č. D 901-III).

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Zpráva výboru rozpočtového o vládním návrhu (tisk 2100) státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1933 (tisk 2150) a rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném ve 227. schůzi posl. sněmovny dne 14. prosince 1932.

Budeme pokračovati v povšechné rozpravě, započaté ve 241. schůzi sněmovny dne 1. února 1933.

Přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Törköly, dr Tiso; na straně "pro" p. posl. dr Černý.

Dávám slovo prvému řečníku, p. posl. dr Tisovi.

Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa! Nie je to našou vinou, že stanovisko slovenskej ľudovej s rany k rozpočtovej predlohe stáva sa už po 3, 4 roky stereotypným. Od niekoľko rokov jedine naša strana sa opovážila formulovať odmietavé svoje stanovisko k rozpočtu kategoricky s tým odôvodnením, že ten ktorý rozpočet neprijíma, lebo je fiktívny. Dostalo sa nám za to vždy i výčitky, ba i poučenia zo štátnickej múdrosti. Napriek tomu, že ani my sme to nekonštatovali nikdy s nejakou škodoradosťou, ba skôr len s veľkým sebazaprením, museli a musíme to i dnes znovu povedať otvorene a s výstrahou, lebo sme toho presvedčenia, že verejnému blahu väčšie a trvalejšie služby preukáže poctivosť a otvorenosť než zakrývanie hnisavych rán. (Tak je!)

Poctive a otvorene musíme povedať, že vládne väčšiny naše od niekoľko rokov tak gazdujú s týmto štátom, že ho privádzajú na pokraj záhuby, a to takým spôsobom, že si naša verejná mienka pri tom všetkom namýšľa ešte, že u nás je všetko v poriadku. Umele sa udržuje u nás mienka, že republika je na večné veky zabezpečená, má mocných priateľov v zahraničí, má múdrych vodcov doma, má tu samú poctivosť, obetavosť za štát, lebo má parlament, ktorý celý chce vládnuť a nikto nechce byť v opozícii. Je u nás teda tak dobre, že každý chce vládnuť, lebo u nás vládnuť je ľahko a snadno, veď nemáme žiadnych problémov.

Dopriali by sme štátu svojmu z toho srdca, aby tomu vskutku tak bolo, ale, bohužial, dnes musíme len to konštatovať, že od tohoto stavu vecí sme dnes ďaľšie než sme boli kedysi, lebo máme vládu a vládnu väčšinu úplne neschopnú, politicky úplne diskvalifikovanú k tomu, aby štát náš v týchto ťažkých dobách svetového chaosu úspešne viedla. Preto jej ani rozpočtovú predlohu neodhlasujeme, aby sme prejavili, že ju dôverou svojou nepoctíme.

Vláda nemá vôbec prehľadu o finančnom stave štátu, nevie, či je štátna pokladnica aktívna, či pasívna. Po tých blamážnych skúsenostiach, že v minulosti, ledva sa rozpočet odhlasoval, nútená bola vláda siahnuť k zahraničnej pôžičke, aby mohla žiť, inokedy zas ešte počas pojednávania rozpočtu musela predstúpiť pred parlament s novými daňovými prameňmi, aby nedostatky zaokryla, dožili sme sa nedávno toho, že sa parlamentu predstavuje nová vláda, ktorá ústami svojho premiera prehlašuje, že deficit štátnej pokladnice bude činiť 1.250 mil., na tomto základe sa robia prípravy k novému rozpočtu, a sotva že si zasadnú k nemu a hroznou námahou blížia sa už k rovnováhe, tu vysvitne, že ten deficit je o 1 celú miliardu väčší. Nuž, je to potom možné, aby naša verejnosť s dôverou sa chovala k takejto vláde, ktorá prezradzuje takúto neinformovanosť a toľko neznalosti vecí? Sebamenšie hospodárstvo, žiadon dedinský obchodník by neosvedčil takejto neinformovanosti, a nie to ešte štát, na ktorom máme tak veľké finančné, národné a kultúrne záujmy.

Pre primerané označenie tejto neinformovanosti nenachádzame ani dostatočného výrazu, lebo nielen že demoralizuje štátotvorné smýšľanie národa, lež ženie ho rovno do zúfalstva. Vládné prehlásenie vo svojom finančnom rozhľade tvrdí medzi iným, že daňujúca schopnosť obyvateľstva je "temer" vyčerpaná. Nuž či naši vládní činitelia prišli včera medzi nás a či posudzujú finančnú situáciu ľudu dľa lesku Prahy, že sa odvážia tvrdiť, že daňujúca schopnosť ľudu je "temer" vyčerpaná? Áno, daňujúca schopnosť ľudu je až na dno vyčerpaná! Náš ľud nielen že nové dane nesnesie už, lež ani dosavádne dane nie je v stave platiť. Ľud by sa i zadlžil, aby mohol zaplatiť dane a tak vyhnul sa návštevám exekútorov a iným sekaturám úradným, lenže už ani úveru nedostane. Stojí tu na jednej strane ohroženie púheho života v tých najprimitivnejších potrebách, na druhej strane ale naliehanie štátnej autority siahajúcej po týchto primitivných životných potrebách. Či si vedia naši vládní činitelia predstaviť tú hroznú deštruktivnú prácu, ktorú táto protiva situácie v duši daňovníka vyvoláva? Či vidia, ako sa tu odcudzuje ľud myšlienke štátu? Nie, lebo ináč robili by radikálny poriadok rýchle a bezodkladne, aby zastavili túto deštruktivnú prácu, kým ešte nie je neskoro. Žalujeme tu preto verejne na našu vládu, že svojou nečinnosťou na tomto poli podporuje deštruktívnu prácu rozvratníkov usilujúcich o to, aby uvoľnili všetky sväzky organizácie spoločenskej a štátnej a aby čím skôr nastal všeobecný zmätok a tak úpadok kultúrny. Za účinkovania tejto vládnej väčšiny štát ako taký ztráca v očiach obecenstva všetku svoju reputáciu a začína sa pozerať na štát ako na vydierača ničiaceho existenciu jednotlivca so všetkou tou trpkosťou a oprávnenosťou k sebaobrane, s akou sa na vydierača pozerá. Táto vládna väčšina zapríčinila, že štát, ktorý bol predsa predstavovaný ako bezpodmienečne nútny orgán k vytvoreniu predpokladov, ku ktorým nie je schopný jednotlivec, a to preto, aby bola pozdvihnutá životná úroveň jednotlivca, teraz po neblahom účinkovaní tejto vládnej väčšiny predstavuje sa tak, ako ktorý ohrožuje a ničí životnú úroveň toho jednotlivca, proti ktorému sa musí jednotlivec brániť a nie ho podporovať. A preto jestli je pre politika štátna nútnosť najväčším príkazom a rozkazom, pred ktorým sa vždy a za každých okolností pokloniť musí, takáto štátna nútnosť je, tejto vládnej väčšine koniec urobiť, aby sa zachránila reputácia štátu. (Tak je!)

A hoci sa to zdá byť paradoxným, že v mene štátu vládnuci podrývajú základy štátu, je to ale skutočnou pravdou, práve tak je tomu i s tým, že táto vládna večšina hoci parlamentný činiteľ tak hrozive podkopáva autoritu a jestvovanie parlamentu. Stačí len letmo poukázať na smutné jestvovanie vlády Udržalovej vo veci parlamentu, aby sme sa presvedčili, že ako ochotne stála vtedajšia vláda k službám zámerom proti parlamentu namiereným, na toľko, že sa už vážne hovorilo o tom, že parlament pôjde na trvalú dovolenú a vládnuť sa bude za asistencie Stáleho výboru, poslednej to náličnice demokracie. Kedysi letelo naším verejným životom heslo: Hľadá sa generál. Dnes sa riadime heslom: Hľadá sa parlamentárnik, ktorý by odparentoval parlamentarizmus. My máme síce dostatočných príčin k tomu, abysme neschvaľovali terajší parlamentárny systém, celou svojou váhou staviame sa za parlament, lebo jedine v parlamente vidíme možnú kontrolu výkonnej moci vo štáte, na ktorej závisí preca všetka sloboda. V záujme samého parlamentu sme ovšem za reformu parlamentu. Keď demokracia, tak demokracia a nie diktát oligarchov v podobe výkonných výborov strán a do úzadia sa sťahujúcich velikášov. Sme za parlamentarizmus, do ktorého volí si ľud svojich poslancov bezprostredne a podľa osobnej znalosti a zásluhy; sme za parlamentarizmus, v ktorom rozhoduje nie mechanická väčšina, lež pripustí sa i rozumný dôvod opozície; sme za parlamentarizmus, v ktorom sa volení zástupcovia ľudu doplňujú v senáte zástupcami kulturných a hospodárskych ustanovizní.

Vláda táto nemá dostatočnej kvalifikácie k riadeniu štátu, lebo žije v tom povedomí, že niet žiadnych problémov, ktoré by riešiť mala, hoci je takých nadostač, a o problémoch zasa, ktoré sa rukolapne zjavuj u, nemá sily, aby do nich zasahovala. Tu je problém svetový, hospodárska kríza. Na hospodársku krízu musíme hľadieť ako na zjav svetovy a ako na našu vnútornú záležitosť v reflexe tohoto zjavu svetového. Tomuto dvojitému hľadisku treba potom prispôsobiť všetky akcie na odstránenie, potažne zmiernenie hospodárkej krízy. Čo urobila naša vláda v tomto smere, vo svetových vzťahoch a v domácej vnútornej relácii? Vo svetových vzťahoch nevedela sa postaviť na vecné hospodárske stanovisko, lež vedená mýlnou svojou dosavádnou politickou orientáciou, aby sa svetovej verejnosti preukazovala ako štát konsolidovaný a bohatý, znemožňovala alebo dostatočne nezdôrazňovala finančné a exportné záujmy nášho hospodárskeho života, následkom čoho je tá ohromná splendid isolation, do ktorej sa čím ďalej tým hlbšie dostávame.

Ohľadom vnútornej našej hospodárskej krízy bolo stanovené našimi odborníkmi, čo sme v politickom ohľade tiež už dávno pripomínali, že žijeme nad svoje pomery a že mimo sníženia úrokovej miery najpotrebnejšie by bolo vyrovnať ceny priemyslové a poľnohospodárske. Pýtame sa vládnej väčšiny, čo vykonala v tomto ohľade? Nielen, že nič pozitívneho, lež ďalej pokračuje v chybách diagnózou touto tak často už prizvukovaných. Žije nad svoje pomery štátna správa a týmto svojím príkladom a vlivom udržuje v širokých vrstvách obyvateľstva túžbu po zvýšenom životnom standarde, ku ktorému však niet hmotných prostriedkov, následkom čoho psychologicky sa kríza čím ďalej, tým väčšmi priostruje na miesto toho, že by sa vyvolávala psychologická atmosféra prispôsobená k sníženým hmotným prostriedkom. Napriek číselnému výkazu sníženia štátnych výdavkov už i v tomto rozpočte konštatujeme, že sníženie toto vôbec nie je primerané akútnym potrebám našej finančnej situácie. Snížily sa síce úradnícke platy, ale nie spravodlive a nie správne. (Posl. Richter: Sebereme jim hlasovací právo!) Úradníkom? Na toľko ste demokrati, že i hlasovacie právo im budete brať! (Posl. Richter: My ne, to je v Ravaszově reči!) Snížili sa vecné výdavky, ale nešťastlivo, lebo snižovaním investičného rozpočtu práve tak ako snižovaním platov úradníkov sa kríza len priostruje. A k tomu ešte: prevedené sníženie dľa osvedčenia sa generálneho zpravodajcu rozpočtu ešte stále vždycky nestačí, k čomu keď ešte pridáme, že rozpočtom projektované príjmy z daní a poplatkov ani z ďaleka nevplynú do štátnej pokladnice, máme veľmi zrejmý dôkaz o nevyrovnanosti i tohoto rozpočtu. Topíme sa v hmlistom zajatí rozličných teorií a preto netrúfame si siahnuť k sanačným prostriedkom jednoduchým, zdravým rozumom diktovaným, ako je sníženie debetného úrokomeru a vyrovnanie cien výrobkov, prispôsobenie výdavkov možným príjmom v celom štátnom hospodárstve. Prichádza mi to tak, ako keď lekár vidí, že svojou diagnostikou a receptúrou nevie pomôcť, neopováži sa z ohľadu na svoju vedeckú reputáciu odporúčať ľudové lieky, ktoré sa už toľkokrát osvedčily. Honosíme sa socializmom, no nebadáme, že sme až po uši kapitalisti, veď nemôžeme sa ani za vlády profesionálnych marxistov dočkať zákona o karteloch; záverečné naše účty vykazujú 3 miliardový deficit, klesnutie daní a poplatkov, obchodná naša bilancia je pasívna, domáci obchod zaviazol, ale presto staviame luxusné úradné budovy, rozmnožujeme zahraničných reprezentantov a platíme Amerike ako grandsignori, opúšťajúc i svoju protektorku Franciu. Kým neopustíme započatú dráhu megalomanie a takto nebudeme vplývať na celú našu pospolitosť cieľom snižovania všemožných nárokov, nenajdeme správnej cesty k riešeniu našej domácej hospodárskej krízy. (Výborne!)

Ako nemá terejšia vládna väčšina smyslu pre problém hospodárskej krízy, taktiež ho nemá ani k sociálnej otázke doby. Honosíme sa často tým, že sme sociálne pokročilejší než naši súsedia, ba že sme v nejednom ohľade na prvom mieste medzi štátmi. Jak málo prezieravosti ukazujeme však voči veľkému problému socializmu, prechodu to z kapitalistického hospodárstva k budúcemu, o ktorom sa dnes ešte nevie, aké to má vlastne byť. Že sa priechod tento rodí, shodujeme sa v tom všetci, ako má byť však formulovaný v budúcnosti, rozchádzame sa diametrálne. A tu sa zase preukazuje náš marxismus v jeho ustrnulom dogmatizme ako nereálny systém v celej jeho nahote. Nedávno bol vo svetovej literature podávaný výrok Lenina ako odchovanca Marxa o tomto systéme, ktorým o Marxovi tvrdil, že jeho modzog bol presiaknutý pivom a hegelianizmom a že bol tichým obdivovateľom industrializmu. V tomto smysle by sme o našich marxistoch mohli tvrdiť, že sú nasiaknutí straníckosťou a obdivujú kapitalizmus svojich vodcov a kolektivizovaný vo svojich družstvách. Uprostred veľkých sociálnych prevratov naši socialisti sú natoľko fascinovaní svojím triednym bojom, že mimo triedy robotníckej ničoho iného na svete nevidia a preto ani nie sú schopní, aby zachytili a viedli formáciu budúceho hospodárskeho systému. Veď nie je to náhoda, že práve z radov socialistov vychádzajú vodcovia dvoch extrémnych smerov o vedúci zástoj zápasiacich: komunizmu a fašizmu. Triedny boj vedúci prv neskôr k boju všetkých proti všetkým vyvolal si, ako kedysi krajný liberalizmus vyvolal socializmus, teror fašistický a komunistický, z ktorých ani jedon nie je v stave prírode ľudskej primeraný systém inaugurovať.

Do tohoto chaotického zápasu krajností zaznieva ohlas Sv. Otca, slávne panujúceho Pia XI., monumentálnou jeho encyklikou "Quadragesimo anno" o stavovskom štáte ako forme budúceho hospodárskeho zariadenia sveta. Nebyť našej straníckej predpojatosti, encyklika tá musela by najsť v našich kruhoch ozvenu aspoň takú, akú našla v kongrese Spojených štátov. Nás však táto ľahostajnosť neodstraší od toho, aby sme nepracovali na zariadení sveta v smysle tejto veľkej encykliky, lebo sme presvedčení o tom, že len keď zavládne láska kresťanská namiesto tohoto triedneho boja a teroru i akéhokoľvek, môže nastať na svete rovnováha, kľud a istota spoločenských pomerov. (Potlesk.)

Od socialistických strán túto prestavbu spoločenského života očakávať nemožno, nielen preto, že nevedia sa rozlúčiť so svojou tésou triedneho boja, lež práve následkom tejto svojej koncepcie sú vo všetkom a všade krajne stranícki. Straníckosť diskvalifikuje človeka pre vedúce zodpovedné miesto, na ktorom má reprezentovať celok a riadiť sa má rovnou mierou pre každého. Straníckosť podlamuje a ničí dôveru občianstva vo spravodlivosť štátnej autority, roztrpčuje a popudzuje k odporu na obranu svojich spravodlivých záujmov. Tejto osudnej chyby sa dopúšťajú zodpovední reprezentanti našich socialistických strán vo vláde, menovite však páni ministri dr Dérer a dr Meissner.

V rozpočtovej debate sa osvedčoval p. ministr dr Dérer, že nemá na mysli vyvolávať kulturný boj a že vraj cirkev a štát musia sa tolerovať, lebo len vzájomnou dôverou možno riešiť veľké problémy svetové a domáce. Veríme tomu, že pán minister nemiení vyvolávať kulturný boj, ale nie preto, že by nemal k nemu sto chutí, lež preto, že je si vedomý toho, že sa my katolíci tohoto kulturného boja nebojíme. Nechce vyvolať opravdu kulturný boj, ale heslá kulturného boja rozhadzuje, aby odvrátil pozornosť svojich straníkov od úplného fiaska marxistického socializmu, ktorý nevediac riešiť otázky hospodárke a sociálne (Hluk. - Předseda zvoní.), zabieha na pole kulturné a duchovne, aby tam získal vavríny pre svoju pošramotenú reputáciu. Ubezpečujeme p. ministra, že na tomto poli pre socializmus viac nielen že vavríny nerastú, ale ani že tieto heslá ani ozveny nenajdú. Že socialistický školský režim naše školstvo poškodil a nie pozdvihol, presviedčame sa čím ďalej, tým väčšmi. Operuje sa so štatistikou tried, zabúda sa ale povedať, koľko tratia školské dietky na vyučovacej dobe tým, že nie je dostatok učební a tak sa vyučuje striedavo. A koľko platí štát zbytočne na učiteľov, ktorí do týždňa 2 až 3 dny učia? Školskí odborníci potvrdzujú, že sme vo vyučovaní horší než pred prevratom, keď deti aspoň sedely dopoludnia vo škole, kým dnes ich posielate na vychádzky, na výlety, je striedavé vyučovanie a takým spôsobom pri dvojnásobne zvýšenom náklade sa koná polovina práce v školách, a to docielil socialistický školský režim. (Potlesk.)

Isté je, že zvýšením počtu tried nezvýšila sa učebná doba a úroveň našich škôl. (Tak je!) Na tejto úrovni školskej správe, tak sa zdá, nezáleží, lebo nestará sa o to, aby odstránila nedostatok škôl tam, kde sa ukazuje, lež kradmou rukou siaha po cirkevných školách už jestvujúcich a riadne pracujúcich a vystrojených v mnohom prípade lepšie než štátne a obecné školy. Útok tento na súkromný majetok cirkvi a na dejinné poslanie cirkvi národ slovenský odrazí, nielen preto, že sa návrh tento protiví veľkému prikázaniu "Nepokradneš", lež i preto, lebo v cirkevných školách vidí národ slovenský ohnisko a baštu svojej národnej kultúry v minulosti a vie, že na túto baštu musí spoliehať aj v budúcnosti. Cirkevné školstvo udržiavalo slovenčinu pod vládou maďarskou (Výkřiky.) - s ignorantami nebudem rozprávať! - a národ slovenský vidí, že jestli socialistický režim i naďalej bude humplovať školy naše, zase len v cirkevných školách sa bude môcť zachrániť duch slovenský i v budúcnosti. Boj vypovedaný cirkevným školám národ slovenský pokladá za boj svoj a vyhlašuje, že ho prevedie so svätým zápalom boja o bytie a nebytie, s tou istou odhodlanosťou do krajných konzekvencií, s akou vyhlásil kedysi tiež sociálne-demokratický minister, že nech zanikne radšej republika, ak by mala byť škola konfessijná.

Osnovy tieto, tak vieme, ministerstvo školstva vydalo pod tlakom a terorom pokrokového učiteľstva, ktoré ešte vždy nevytriezvelo z toho mylného náhľadu, že si školu považuje za svoj pašalík; keď sa pod tlakom tohoto učiteľstva sklonilo min. školstva i s p. ministrom dr Dérerom, katolícka verejnosť nie je náchylná si dať diktovať od pokrokového učiteľstva, že v akom duchu chce si vychovávať svoje dietky. Škola nie je majetkom pokrokového učiteľstva. Je majetkom národa, poťažne rodičov dietok. Riadiť sa má teda škola a tak i učitelia dľa smerníc rodičmi im daných a nie naopak. Osnovy tieto označil p. minister dr Dérer za súrne, ktorých riešenie odkladu už nestrpí, a naznačil tiež, že tak túto vec ako i všetky problémy domáce i svetové treba a možno riešiť len vzájemnou dôverou. Nuž keď je tomu tak, vtedy odkazujeme pánu ministrovi dr Dérerovi, aby odvolal osnovy tieto, lebo katolická slovenská verejnosť tejto dôvery k nemu nemá - a predsa s ňou chce jednať. Keď na jednej strane dôvery tejto absolútno neni, môže ísť! A nemá tejto vzájomnej dôvery ani k ministerstvu školstva dotiaľ, kým ono bude stáť pod vedením straníckosti socialistickej a kým bude zbabele poslúchať diktátu tak nepovolanej kasty, ako je pokrokové učiteľstvo, ktorému neide o povznesenie školy, nie o to, aké nové zdravé metody zanášať, ale chce rozoštvávať ľud, chce svojim politickým a spoločenským karieristom dávať podklad k uplateniu sa.

Útok sociálnej demokracie proti cirkevným našim školám musí ale vyznieť ako povel pre katolíkov štátu tohoto: Chútky po kulturnom boji v štáte našom nevymrely, lež len spia, a rytieri kulturného boja nečakajú v úkryte len v ministerstve školstva, je ich predbežne ochladených i po iných ministerstvách dosť - v rezerve. Uzavrel sa modus vivendi so vzájomnými záväzky. Cirkev záväzky tieto plní. Uznala štátne hranice, prestala jurisdikcia cudzích hierarchov, štát uplatňuje svoje právo pri menovaní biskupov. Cirkev tedy plní svoje záväzky v modu vivendi ustanovené. Ale čo robí štát ako druhá strana? Umelými prekážkami sabotuje svoje záväzky. Ako ináč máme chápať správu cirkevných veľkostatkov a ich zadlženie na Slovensku, než tak, že je to sabotovanie modu vivendi, ba že je to postupovanie priamo proti modu vivendi. Čo iného znamená snaha štátnej správy po zrušení biskupstva rožnavského ako takú umelú prekážku? Lebo musí si byť vedomá štátna správa toho, že do interných vecí si cirkev nedá hovoriť, z jozefinizmu sme vyrástli a o 150 rokov nazpät k vôli nikomu cirkev nepôjde. Tým menej, že sa tu jedná o biskupstvo v diaspore, ktorá okolnosť z cirkevného stanoviska priamo žiada ponechanie ba posilnenie jeho a z národného stanoviska zrušenie biskupstva rožnavského je priamo hriechom, veď biskupstvo to je väčšinou slovenské - vyhlašujem to na pôde parlamentu - že všetky štatistiky, ktoré maly ukázať, že toto biskupstvo je väčšinou maďarské, sú fiktivnými štatistikami. Väčšinou slovenské je toto biskupstvo. Štátna komisia pre prevedenie modu vivendi chce tedy slovenské biskupstvo potlačiť a zrušiť. V seminároch a v ústrednej správe toho biskupstva vládne slovenčina. Národ slovenský po všetkých úderoch, že mu bol odmontovaný priemysel a odvedené do Prahy všetky financie, ožobračené remeslo a obchod, podlomené poľnohospodárstvo a za výkupnú cenu je používané v prospech priemyslu zamoravského, má sa ešte i toho dožiť, že mu ešte i nábožensko-kultúrné ustanovizne budú odmontované?

V poslednej dobe ústami pána ministra dr Kroftu ozvalo sa ministerstvo zahraničia vo veci prevádzania modu vivendi a je zaiste na mieste, keď sa s mienkou jeho tu na pôde parlamentu v mene katolíkov Slovenska zaoberám. Nútení sme prehlásiť, že cesta, ktorú p. minister dr Krofta pod menom návrhov štátnej komisie na prevádzanie modu vivendi podáva, nie je schôdna a nepovedie k cieľu, a to preto nie, lebo návrhy tie a stanovisko vlády našej sú jozefinistické, ktoré cirkev na Slovensku znásilniť chcejú. Dokiaľ návrhy štátnej komisie budú zasahovať do vnútorného života cirkve, cirkev návrhy tieto nikdy neprijme. Marne nás chce ale potom p. minister dr Krofta ubezpečovať o dobrej vôli vlády, že chce previesť modus vivendi, kým takéto primitivné prekážky kladie úmyselne zahájeniu debaty o možnosti pre sblíženie dvoch stanovísk. My katolíci slovenskí stojíme na strane neodvislosti cirkvi vo svojich vnútorných záležitostiach, medzi ktoré počítame internú delimitáciu diecezí, rovnomerné dotovanie jednotlivých beneficiátov, určenie počtu a sídla nových diecezí, aby som označil predmety dľa rámcu prejavu pána ministra dr Kroftu. (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.)

My katolíci Slovenska rozhodne si prajeme prevedenie modu vivendi a vyzývame vládu, aby návrhy svoje prispôsobila charakteru predmetu, aby boly prijateľné. Mileradi kvitujeme zprávu, že vo veci majetkovej otázky v posledných dňoch, zdá sa - nechcem prejudikovať, preto hovorím, zdá sa - jako by sa išlo o krok ďalej, ale nesmieme zabudnúť, že krok je len začiatok k odstraneniu problému majetkového a že jestli má vláda opravdu tú dobrú vôľu, o ktorej ubezpečuje pán minister dr Krofta, odovzdá cirkvi majetky nielen nezadlžené, lež hospodárskym prírastkom 13ročného racionálnho intenzivného hospodárenia zväčšené. (Hlas: Na to sme zvedaví!) Likvidačná komisia ospravedlňuje odpis 53 milionov dlhov na cirkevných statkoch tým, že sa muselo hodne investovať, racionálne pokračovať. Uveríme tedy, že sa tam investovalo, že sa tam tiež racionálne hospodárilo a preto rozhodne žiadame ten 13 ročný prírastok takejto racionalizovanej administrácie tých cirkevných veľkostatkov mimo vyplatenia dlžob majiteľovi, cirkvi k dispozícii dať... (Posl. J. Tůma: Ještě máte málo?) a že prizná cirkvi pri prevádzaní pozemkovej reformy, o nutnosti ktorej vzhľadom na konjunkturálné pomery a na skúsenosti v tomto obore nadobudnuté možno celkom oprávnene pochybovať, prizná cirkvi toľko práva, jako iným majiteľom, že bude môcť predávať z voľnej ruky, keď by bola vopred stanovená cena. Katolíci Slovenska očakávame, že dlžoby na cirkevných majetkoch viaznuce nebudú odpredajom hradené, lež štátna komisia v tomto obore bude videť pole svojej pôsobnosti a spôsoby pánom min. dr Kroftom naznačenými ďalej bude pokračovať k úplnému odbremeneniu cirkevných majetkov. Vyriešenie majetkovej otázky v tomto smysle je teda prvým predpokladom, aby sa mohlo prikročiť k riešeniu ostatných otázok a keď vláda otázku túto tak rieší, že s tým katolícka naša verejnosť ako i reprezentanti cirkvi budú sa môcť čo i so sebazaprením uspokojiť, možno hovoriť o dobrej vôli zo stránky vlády. Zatým však prehlašujeme, že stojíme na základe slobodnej cirkvi v slobodném štáte, aby štát v záujme plného uplatnenia sa zásad a účinkovania cirkvi v živote národnom a štátnom neobmedzoval ju miešaním sa do jej vnútorného života; následkom čoho vnútornú delimitáciu ako aj otázku rovnomernej dotácie ponecháva na cirkev. Sme za sídlo arcibiskupa slovenského v Bratislave s hľadiska tak štátneho, ako i cirkevného sme za zachovanie diecezy rožnavskej z príčin cirkevných, národných a tiež demokratických, lebo si to kňažstvo a veriaci ľud diecezy a episkopát slovenský jednomyseľne tak žiada. Dávame výraz svojej nádeji, že vláda demokratická rešpektovať bude tieto želania katolíckej verejnosti a návrhy štátnej komisie v tomto smysle posúdi a opraví, aby k úspešnému jednaniu a čím skoršiemu ukončeniu prikročiť sa mohlo.

Áno, kulturný boj je tu, vedie sa stále, ovšem nie po bismarckovsky. Naši páni nemajú tej odvahy, ako mal Bismarck, ani sa nevede na spôsob mexikánsky alebo španielsky. Vedie sa zakuklene, ale tým dôslednejšie a urputnejšie a preto výroku pána ministra dr Dérera treba rozumeť v tomto smysle. Že ho vedie, treba len pozreť na jeho skutky: jak obsadzuje miesta vedúcich činiteľov v školskej správe? (Tak je!). Ako sabotuje snahy slovenských reholníkov, Salesiánov, o uznanie? Ako znemožňuje svojpomoc cirkvi neschvaľujúc demokratické stanovy cirkevných obcí! Vyhodili ste na cirkev hesli: cirkev odpútaná od cisárstva nebude si vedieť dať rady, nebude sa vedieť v demokratickom sriadení uplatniť. Tá cirkev, ktorá prežila iných velikášov, ktorá slavila víťazný boj s inými methodami a spôsoby, tá cirkev si v tej demokratickej zriadenosti spoločenskej zriaďuje demokratické zriadenie, svoje náboženské obce dľa stanov zákonom predpísaných a ústavnou listinou uznaných. A čo robia vaši demokrati? V mene demokracie nepriznávajú spolčovacieho práva, ktoré priznávajú každému, aj tomu sebemenšiemu a menej významnému spolku, ale cirkvi katolickej to nepriznávajú. (Výkřiky!) Ale vy Slovensko poznáte iba z plzenského dvora od piva. (Výkřiky.)